Ako sa to vlastne zbehlo v stepiach Divokého Východu?
Je to jednoduché ako fabula mexického seriálu. Istý Mongol menom Temudžin najskôr presvedčil svojich súkmeňovcov, že viacerým sa to lepšie ťahá. Tento nápad sa zapáčil aj ďalším kmeňom a tak sa s radoťou pridali na jeho koniec lana. Na druhom konci stála najskôr Čína, potom opäť Perzia. Všetky boli Mongolmi ťahajúcimi za Temudžinov povraz, ehm, pretiahnuté. Temo si zmenil meno na Džingischán. Čo, povedzme si otvorene, tiež nie je žiadna výhra. A prišiel čas, kedy sa malí šikmookí strelci na poníkoch vybrali do krajín najkrajších a najľúbeznejších, kde sa aj podľa mnohých dnešných ľudí víno sypalo, chlieb sa lial a pečené holuby padali priamo do ... na tanier, nevychovanci! Teda vybrali sa do krajín slovanských. Najskôr navštívili ruské kraje. Niekde ich privítali s otvorenou náručou, ako v Novgorode, inde im zazeraním a nekvalitnými službami, ba až ohrozením zdravia a života dávali najavo, že nie sú vítaní. Turistickú vzburu si neodniesol hlavný delegát (v tomto čase už nie Džingi, ale jeho potomok Batu), ale obyvatelia mesta Kyjeva. Nutno dodať, že na rozdiel od Rusov a Peržanov, ktorí odmietali opustiť svoje polozemnice s tým, že to dáko prehrmí, iní to vďaka kočovníckemu spôsobu dotiahli ďalej. Konkrétne až za Karpaty, do Uhorska. A Belo IV. len zajasal.
Meanwhile in Regnum Ungarorum
Máme pár rokov od chvíle, ako Ondrej II. vydal Zlatú bulu, ktorou sa v podstate vzdal panovníckej svojprávnosti. Radšej trávil čas na križiackych výpravách. Aĺe ani križiačenie mu veľmi nešlo. Jeho syn Belo IV., ktorý na uhorský stolec najpomazanejší nastúpil v roku 1235, sa to pokúsil zmeniť. Ľudovo povedané chytil šľachtu za vajcia. Ješitnosť šľachtických elít utrpela šok. Páni veľmožovia sa začali stavať na zadné, ba i naostrené roxory sa im v prackách ocitali. A tak Belovi prišiel vhod zástup Kumánov, ktorí otrhaní stáli na hraniciach. Kto by si myslel, že to bolo z rodinného sentimentu, keď mu to mohlo pripomenúť jeho vlastných predkov, stojacich na hraniciach Veľkej Moravy očakávajúc dobrovzdanie kniežaťa Svätopluka, mýli sa. Kumánov boli tisíce a boli dobre ozbrojení. Pred začlenením do ZMPK utekali až hyn od Bajkalu. Keď navyše sľúbili, že aj to divné klaňanie sa prekríženým brvnám prijmú, Belo otvoril hraničné závory. A to bola veľká, ozaj veľká chyba.
Dionýz stráži priesmyk
Kumáni sa stali formálnou zámienkou pre mongolský vpád. Pochopiteľne, keby nie oni, bola by zámienka iná, možno aj ochrana slovanských obyvateľov Uhorska. Veď Batuchán už mal aj takých poddaných viac než dosť na to, aby sa mohol vyhlásiť aj za najvyššieho Slovana (hierarchicky, pochopiteľne). Najskôr si s Belom vymenili pár láskyplných pergamenov plných vyhrážok. Uhri to už tradične nebrali vážne a na prípravy adekvátneho privítania sa pripravoval len palatín Dionýzos, strážiaci karpatské priesmyky. Niektorých celkom vážne napadlo, že pôjde len o pohraničie, ktoré Mongoli vyrabujú a vypadnú. Keby tak niekoho napadlo pozrieť sa na druhú stranu Vereckého priesmyku, kde sa Mongoli zhromaždili, zistil by, aká neuveriteľná sila to dostala chuť na oštiepok a tokajské.
Zato ľuďom v Uhorsku začínalo poriadne hrabať. Považujúc Kumánov za mongolskú piatu kolónu zavraždil rozvášený dav kumánskeho náčelníka Kuthena, ktorý sa ponáhľal na obranu Uhorska s takmer desaťtisíc bojovníkmi. Kumáni na oplátku spustošili časť Uhorska a suveníry šli radšej speňažiť k Buhlarom. Okrem Rakúšanov zostalo Uhorsko samé, pochopiteľne okrem povzbudivých rečí, ktorých mali západní vodcovia smerom k nám vždy ako koza bobkov, len skutek utek. Rakúsky vojvoda Fridrich cestou narazil na skupinu Mongolov, do posledného ju vykynožil a s pocitom dobre odvedenej práce sa vrátil domov. Táto udalosť v kombinácií s egom vskutku monštróznych rozmerov posilnila v uhorských vodcoch už tak nezdravé sebavedomie.
Sladkokyslo na Slanej
Ako tak zozbierané vojsko slovutného Uhorska, ktoré sa dalo dohromady po tom, čo Mongoli prešli Verecký priesmyk (čo palatín Dionýzos zaplatil životom a s ním všetci jeho bojovníci) sa pohlo od Budína smerom k Mongolom. Tí medzitým pustošili s priam olympijským majstrovstvom a snažili sa vyprovokovať Uhrov k prvej chybe, ktorú by Batuchán zároveň premenil na poslednú. Tak sa zišli na rieke Slaná. Uhri postavili tábor rovno pred dobre sa baviacimi Mongolmi. Veľmoži sa ďalej svárili, kto má prednosť vo velení, kto si odnesie hlavu Batuchána, kto má krajší učes a šabličku. Mongoli v noci prešli rieku z oboch strán. Pre istotu zaútičili na most na rieke. Tento sa ale podarilo odraziť. A kým Uhri pozerali na rieku, z oboch strán sa predkovia predavačov z Miletičky presúvali bližšie a nad ránom zaútočli. Uhri boli zavretí v tábore, a tak im neostalo iné, ako padnúť. Kráľ Belo sa na úteku zastavil až v Jadranskom mori. A Mongoli ho aj takmer navštívili osobne, ale potom hlavný uberkhán Gujuk otrčil gamaše. Batu, nádejný kandidát na najvyššiu exekutívnu, legislatívnu a súdnu funkciu v MongolRíši sa ponáhľal do Karakoramu uprostred pozadia sveta v Ázií. Belo, krčiaci sa na chorvátskych ostrovoch, či už Mongoli vystupujú z lodiek na brehu, si vydýchol. Vrátil sa do krajiny spustošenej do tej miery, že nemal ani kto osiať polia. Obyvateľstvo vybité, preživší hladní tak, že hrýzli aj skaly. Celková bilancia 0:1 pre Mongolov (bilancia časom prevážila v prospech Uhrov). A konečne sa Belo ukázal ako muž činu. Po jeho pomerne dlhej vláde sa Uhorsko zaľudňovalo kolonizátormi z Nemecka a ďalších krajín, stavali sa kamenné hrady a čo sa týka hospodárstva, Belo sa vrátil k osvedčenému veľkomoravskému modelu. A Uhorsko sa stalo asi najpevnejším multikultúrnym štátom sveta. Čakalo ho ešte cesta dlhá viac než polstoročie, kým sa stalo bohatým štátom par-excellence. Cynicky povedaní túto cestu nastúpilo na krvou zaliatych brehoch Slanej.
Chcelo by to doslov, viem. Nerád sa však opakujem. Len bysom inými slovami napísal to, čo som už vyjadril v závere predošlého blogu. Nemám, čo by som dodal.
