Ako sme začali hospodáriť - Časť prvá

Autor: Ivan Zich | 10.8.2016 o 12:27 | Karma článku: 4.71 | Prečítané  854-krát

V živote každého správneho mladého muža príde okamih, keď musí postaviť dom, zasadiť strom a naprogramovať appku.

Spolu s budúcou pani manželkou (zatiaľ jej to nehovorte) sa nám podarilo nedávno kúpiť malý domček s veľmi štedrou záhradou. Oná nehnuteľnosť sa ráči nachádzať na malebnom juhu stredného Slovenska, len čo by kameňom dohodil od najbližšej pálenice. A tak sme sa rozhodli, že v budúcnosti sa staneme hospodármi. Na to však musíme dom opraviť, záhradu zúrodniť, nadviazať kontakty s miestnymi obyvateľmi, naučiť sa reč ich kmeňa a získať schopnosť niesť pod každou pazuchou podsvinča. Teda, aspoň podľa toho, čo občas čítam.

Zmluva podpísaná, niekoľkoročné krvopotné úsilie v podobe financií je nenávratne preč. Oficiálne sme sa stali hrdými majiteľmi vidieckej usadlosti. Dom videl rekonštrukciu naposledy v čase, keď katolíci ešte slúžili omše v latinčine. Udržiavaný je pekne, ale moderný štandard dnešného meštiaka je predsa len iný. Záhrada nemá chybu. Teda až na tých pár, ktoré má. Susedov tvoria skoro samí podobní idealisti, ako ja s priateľkou. Oni však už o svoju zaslepenú nevinnosť prišli - nás to ešte len čaká.

Prvý deň rekonštrukcie. Leziem na strechu, prezrieť si škridly. Vyzerajú sympaticky, možno by som s nimi aj pokecal, ale mám len tabakové cigarety. Niektoré čierne ovce medzi nimi sa snažia vybočovať z radu. Skontrolujem si dlane: nie, mozole by im teraz nesvedčali. Voláme Svokra – s veľkým S, pretože to je chlapík, pre ktorého neexistuje „Nedá sa“, iba „Nemám správne nástroje, počkaj, vyrobím si ich“. A tak sa oprava strechy odbije jeho heroickým úsilím. Striedavo mu na strechu nosíme nové škridly vždy, keď sa zhora ozve niektoré z populárnych ľudových označení určitých telesných orgánov. Zapisujem si, v tomto vidieckom prostredí to nemusí byť na škodu.

Pokosil som záhradu. Tekvice a kukuricu som asi sekať nemusel, ale keď človek dostane takú kosu do ruky, neobstojí pred ním ani úradník s daňového. Presekal som sa až do zadnej časti záhrady, kde sa nachádza bývalý družstevný jarok, svojho času slúžiaci budúcim hamburgerom ako cesta na pašu. Všade burina vo výške mojich očí (tj. stredného vzrastu). Pozerá sa na mňa. Vydržím ten nevyslovený sarkazmus a zaženiem sa čerstvo nabrúsenou kosou. Prvý rad starých bodliakov ide k zemi ako predný rad mušketierov. Rastliny udatne čelia masakru, ale po necelej hodine je jarok pokrytý ich chvejúcimi sa telami – nie, počkať, to je len vietor.

Prichádza boss fight. Ostrov buriny na okraji jarku, ktorý tvoria neznáme rastliny s drevnatými stonkami. Seknem raz – čepeľ vyletí z čapu. Ukrutne jej vynadám a snažím sa obnoviť jej stratenú pozíciu. Seknem druhý raz. Situácia sa opakuje, no tentoraz ju komentujem výrazmi, pre ktoré sa vtáctvo v širokom okolí decentne vzdiali. Seknem tretí raz - <nepublikovateľné>. Odchádzam porazený. Zajtra kúpim krovinorez.

Vraciame sa do civilizácie. Na dnes je dobojované. Strecha je opravená, záhrada pokosená viac, než je zdravé, susedia si ma premeriavajú akýmsi podozrievavým pohľadom. Nabudúce ako sme opižlali orech, aj s fotkami!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Rodák z Martina: Byť gayom na Slovensku vyžaduje odvahu

Comming out bola v jeho živote nádherná chvíľa, tvrdí Peter Karpo Prince. Dnes je ženatý, s manželom žijú v Tel Avive a rozhodli sa pre dieťa.

PLUS

Položili sme do galérie okuliare. Pomýlili si ich s umením?

Umelecké dielo si s odpadom už pomýlila nejedna upratovačka.


Už ste čítali?