reklama

Ako sa križiaci na skusy do Svätej zeme vybrali

Európa mala v niektorých svojich obdobiach taký zvláštny koníček, možno až tradíciu: z času na čas sa obyvatelia niektorých štátov, spravidla dobre ozbrojení, vybrali na turistickú cestu do bohatej krajiny ležiacej mimo náš veselý kontinent. A zapáčilo sa im tam natoľko, že si našli nejakú myšlienku, ktorá im ich pobyt morálne legalizovala a ostali, až kým neliezli miestnym občanom tak na nervy, že až. Dnes to nazývame kolonizácia. Po výletoch rímskych vojakov bol druhým takýmto obdobím čas krížových výprav. Vyberme sa teda na cestu s prvou partiou, ktorá sa na takúto cestu pod znamením preložených brvien vybrala.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (78)

Na začiatku bol papa

Máme koniec 11. storočia. Ošiaľ s prelomom letopočtu pomaly utíchal. Apokalyptické predpovede sa prekvapujúco nenaplnili. Najväčšou silou na kontinente bola administratívna organizácia Ježišových fanúšikov. Turci v roku 1071 naložili byzantskej armáde pri Mantzikerte a rozhodli sa, že Anatólia už bola grécka dosť dlho, nuž zostali. Miestni multikulturalisti zrejme jasali, byzantský cisár ich názor ale nezdieľal, pretože sa začal obracať na západné krajiny, že by bolo ako celkom vhodné, keby mu vytiahli tŕň z päty, pretože Turci boli (stále sú) moslimovia a že taká náboženská vojna je celkom fasa vec, keď ide o Ježiša a jeho myšlienku nastavovania druhého líca.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Trafil celkom dobrý čas. V Ríme práve sedel na pápežskej stoličke Urban II. Tento vzdelaný bývalý mních z aristokratických pomerov sa už dlhšie zaoberal myšlienkou, ako stabilizovať pomery v Európe. Rytierov totiž bolo čoraz viac, ale keďže dediť mohol iba najstarší syn, ostatní sa museli vybrať na skusy do sveta, vybavení mečom, dákym tým brnením a svojich jediným vzdelaním v podobe zaobchádzania s týmito hračkami. Nastalo teda to, čo v prípade pretlaku úzkej skupiny špecialistov nastáva často: nedostatok práce sa začal vyrovnávať vyvolávaním jej umelej potreby, teda vznikom veľkého množstva malých lokálnych konfliktov. No a hlavu katolíckej cirkvi napadlo, že túto energiu by oveľa ľahšie mohli agresívne pánčatá vybiť na bojových poliach niekde ďaleko od miest, kde mal pápež svoje záujmy. Vypálené dediny totiž neodovzdávajú desiatky. A pretože na svoj post sa sotva dostal bez znalosti niečoho, čo dnes nazývame politický marketing, na ozbrojený ľud vymyslel malý trik: za cieľ cesty určil Jeruzalem, teda mesto s geniom loci samotného Krista. Cesta pochopiteľne nemala viesť celkom logicky po mori, ale cez Konštantínopol (a.k.a. Carihrad a.k.a. Istanbul). Urbimu sa to musí nechať, zabil tri muchy jednou ranou: zbavil sa agresívnej mládeže, pomohol Grékom a získal dosť nových území, ktoré posielali cirkevné odvody do Ríma. Well played, Papa, well played.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cestou-necestou po Európe

Svoju myšlienku vyhlásil v roku 1095 na koncile v Clermonte. Ujala sa veľmi rýchlo. Tak rýchlo, ako len podnikavá mládež zocelená v boji len dokáže myšlienku na dobýjanie nového územia a z toho plynúcej tučnej koristi prijať. Pápež za účasť sľúbil aj odpustenie hriechov, a tých mali títo ozbrojenci na rováši viac než dosť, takže to bol dosť dobrý obchod.

Ale prví sa jej nechopili rytieri a ďalší feudáli, ale ideológiou najľahšie postihnuteľná vrstva: jednoduchá chudoba. Vybrala sa v samostatných prúdoch z celej Európy. Pred každým väčším mestom sa pýtali, či je to už Jeruzalem. Panovníci krajín, cez ktoré prechádzali, ich nevideli s bohvieakým nadšením, pretože ich najobľúbenejšou kratochvíľou bolo plienenie dedín. Jediné, čo prekonávalo v obľube tento koníček na skrátenie času, boli pogromy na Židov. V takom nemeckom Porýní sa rozpútali hotové masakre. Najrozumnejšie sa zachoval uhorský kráľ, ktorý ich začal proste vybíjať. Ak bol prúd chudoby priveľký, uhorskí bojovníci im „poskytli eskortu na hranice s Byzanciou“. Byzantský cisár, keď videl, čo sa mu to zrotilo pred Konštantínopolom, nechal bedač previezť cez Bospor, kde s nimi Turci urobili veľmi, ale veľmi krátky proces.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S rytiermi sa už cisár dohodnúť vedel. A potraviny a prísľub vrátenia bývalých území Byzancii sa nechali šľachtici previezť do Malej Ázie. Dosť úctyhodný výkon, bolo ich totiž vraj až 100.000. Hneď v prvej bitke naložili musulmanom na kožuch, ale už vtedy mnohí chápali, že bojovať s ľahkými jazdcami s lukmi nie je to isté, ako vraždiť sedliakov. Pre istotu si nechávali brnenia na sebe tak tvrdohlavo, až sa v nich pod anatólskym slnkom uvarili.

Byzancia vďaka západoeurópskym mečom dostala naspäť Níkaiu. Križiaci sa usalašili na zimu v Malom Arménsku. To bol taký štátik tam, kde sa Malá Ázia láme na juh do Sýrie. Arméni, ktorí boli kresťania, ich napojili, nasýtili, a celkom radi sa ich zase na jar zbavili. Potom to šlo už ako v akčnom filme (obľúbený slovný zvrat našich televíznych „reportérov“): dobýjanie striedal pogrom, pogrom striedalo dobýjanie. Niektorí bojovníci si nahonobili už takú korisť, že Jeruzalem začínal byť už akosi priďaleko a okolie Antiochie tiež nevyletelo strake spod chvosta. Vznikol tak prvý z viacerých križiackych štátov v tomto na udalosti bohatom kúte Stredomoria.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jeruzalem, konečne!

A takto, obťažkaná korisťou, dorazila necelá polovica tých, ktorí pred štyrmi rokmi opúšťali rodnú hrudu, k hradbám Jeruzalema. Po tom, ako prekonali prvotný šok (Jeruzalem v roku 1099 nebol žiadna neopevnená dedinka), uvedomili si páni v kovových tričkách, v čom bol ten na začiatku nie celkom domyslený háčik: ako zdolať hradby, keď v okolí rastú nanajvýš kríky? Príležitosť robí zlode...obchodníka, čo už v tejto dobe vedeli aj benátski a janovskí kupci. Drevo doniesli a za haliere a odpustenie hriechov to zaiste nebolo. 15. júla, po rozsiahlych prípravách, sa Európanom podarilo prekonať hradby a mesto obsadiť. Od samej radosti zabudli rozlišovať medzi moslimami a kresťanmi v meste a likvidovali všetko, čo im prišlo pod meče. Najväčší masaker sa odohral v mešite, kde sa ukrývali ženy a deti. Podľa dobového kronikára sa bojovníci v meste brodili po členky v krvi.

Aftermath

Nový náčelník Jeruzalema, Gottfried de Bouillon (btw, jeden z mála pravých rytierov, jeho meč visí v tomto meste dodnes) odmietol nosiť kráľovskú korunu v meste, kde Boh nechal zabiť svojho jedináčika, a tak sa nechal skromne titulovať Správca Božieho hrobu. Vydržalo mu to približne rok, potom si šiel osobne overiť, ako to s tým odpustením hriechov vlastne bolo. A bolo ako nebolo, kým nezačalo druhé kolo tohto výnosného podniku.

A takto sa začalo to súperenie medzi kresťami a moslimami, ktorého animozita sa ťahá dodnes a ovplyvňuje naše vnímanie jedných druhými. Viem, mnohí pripomenú Poitiers, maurské Španielsko, ale vtedo sa všetko odohrávalo s náboženstvom akosi v pozadí. Bolo to ale na pláňach dnešného Izraela, Libanonu a Sýrie, kde sa zrodilo dnešné chápanie moslimskej svätej vojny (ktorá bola spočiatku v rovine viac-menej len duchovnej). Spomeňte si na to, až vás opäť niekto bude huckať proti moslimom v Európe.

Ivan Zich

Ivan Zich

Bloger 
  • Počet článkov:  28
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Grafomanské sklony a kompulzívne oboznamovanie sveta s vlastným názorom na históriu a jej neustále opakovanie. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu