Ako Onurovia pred pol miléniom na Slovensko priputovali

Autor: Ivan Zich | 14.6.2012 o 13:53 | (upravené 14.6.2012 o 19:25) Karma článku: 12,54 | Prečítané:  2675x

...alebo prečo sú uhorské dejiny slovenskejšie ako si myslíte. Dnes som si pero na špacír pustil o téme, ktorá Slovensko kultúrne obohatila v dobrom aj zlom zmysle slova. Bude to nezvykle dlhšie, pretože som stihol dokončiť zadanú prácu skôr a tak mám čas. Kedže polovica obyvateľstva tohto Bohom vysmiateho kúska Európy sleduje obľúbený historicko-dobrodružno-náučno-populárno-romantický docusoap seriál z produkcie potmavších Maloázijčanov, tj. Sultán, nemusím azda hovoriť, čo to bola bitka pri Moháči. Poďme ale pekne po poriadku, ale s citom pre nezmysel.

Uhroland pred tureckým veľkovýletom

Čokoládové očko cteného čitateľa najskôr upriamim na Uhorské kráľovstvo na začiatku 16. storočia. To je také to prechodné, keď sa ešte nosili brnenia, ale už aj prvé muškety. S kráľom Matejom Korvínom, ktorý zatrepal krpcami pár rokov predtým, prikvitli do našej džamahírie talianskí architekti. Hrady vyšli z módy a objavili sa prvé renesančné pevnosti, aj kaštielik sa sem tam ukázal. Odohralo sa povstanie pod vedením Juraja Dóžu, ktoré skončilo gastronomickým experimentom, počas ktorého messire Dóžu upiekli na žeravom tróne. Jeho velitelia, ktorích vyhladovali k smrti a potom vypustili na bývalého šéfa, žiadnu kritiku nezanechali. Uhorským papalášom stislo pozadia z faktu, v akom rozsahu vie ľud povstať a tak ho populárnym hororovým zákonníkom Tripartitum ponížili na hovoriaci dobytok.

Cestovná kancelária tureckej brannej moci pozýva do Uhorska

A za takéhoto stavu tureckí pohlavári usúdili, že krajina, ktorá im pod vedením skvelých kráľov a veliteľov, ako bol Ján Huňyadi či jeho nepomerne úspešnejší synátor Matej Korvín prášila kožuch s takmer bezstarostnou veselosťou je momentálne slabá ako práve narodené mača. Kráľ Vladislav II. Jagelovský mal problém zaplatiť aj vlastných kuchárov. Štátnu pokladnicu pravidelne likvidovali rôzne rozkrádačky vernej a hrdej uhorskej šľachty (podobnosť so súčasnou politickou realitou v našej svojstojnej otčine je čisto nenáhodná). Nemožno sa preto veľmi čudovať, že desaťročia budované a krvou zaplatené pevné hranice s Osmanskou ríšou sa zvoľna začali droliť, ako každá stena, na ktorú pán domu zvysoka kašle. V roku 1521 padli Šabac a Belehrad, ktorý bol v tej dobe monumentálna pevnosť, ktorej sa Turci báli ako Gréci šetrenia. Do troch rokov bol celý hraničný systém komplet v ťahu, až to vyzeralo, že Uhorsko a Osmanland uzavreli renesančnú obdobu schengenského priestoru.

Uhorsko sa chystá na privítanie zájazdu

Aj keď bolo všetkým jasné, čo bude následovať, nedá sa povedať, že by sa ktokoľvek obťažoval s tým niečo robiť, iba ak sabotovať snahu pár uvedomelých jednotlivcov. Toto správanie zanechalo tradíciu, v súčasnosti uplatňovanú ako na Slovensku, tak v Bruseli. Keď sa nestarala šľachta, oprate sa pokúsil uchopiť aspoň jeden arcibiskup, Pavol Tomori. Pobíjanie mohamedánov patrilo medzi jeho obľúbené kratochvíle a bol jedným z mála, ktorý mal ozajstný plán, ako dodržať tradíciu v prášení tureckých kožuchov, ale jeho hlasu Milostivá Výsosť nedopriala sluchu. Nakoniec ho aspoň vymenoval za hlavného veliteľa vojsk, ktoré sa začali schádzať vo chvíli, počas ktorej si šľachtici uvedomili, že keď vidia turecké vlajky 200 kilometrov vo vnútrozemí, asi sa to predsa len samo nevyrieši. Aj keď nie celkom všetci. Niektorí, ako napríklad istý Zápoľský radšej zastali, zverbovancom dali voľno a pozerali sa, ako to dopadne. Západní spojenci, ktorým majú naše národy takú tradíciu napriek skúsenostiam opakovane veriť, sa na nás vykašľali. Iba bratia z Moravy a Čiech sa rozhodli prísť, ale neponáhľali sa zas tak veľmi, aby stihli aj boj.

Poď si to vysvetliť s pästí do pästí

A tak sa stalo, že na konci augusta 1526 sa turecké a čo-to z uhorského vojska stretlo pri Moháči. Turecké pandravy sa ulakomili na prepad batožinového trénu Uhrov a tak niektorí páni ryrieri šli do boja v košeli a len so šabľou. Dokonca aj kráľovi sa na zbroj musela poskladať tá časť bojovníkov, ktorá vedela, že brnenie je lepšie nosiť so sebou, než ho nechávať na hromade.

Spočiatku šiel útok celkom dobre. Uhorskí jazdci prerazili turecký prvý sled, ktorý si povedal, že moslimský raj je predsa len trochu vyfantazírovaná predstava a rozhodol sa to zabaliť. Odvtedy to už ale šlo celkom z kopca. Do prerazenej medzery sa nanominovala pechota, hoci tam ešte nemala čo robiť. Spolu s jazdcami vytvorili terč, ktorý turecké delostrelectvo nemohlo minúť. A ani neminulo. Následný bočný úder Turkov celkom otočil situáciu a nastal taký zmätok, akoby to riadila Európska komisia. Nuž, dopadlo to, ako to dopadnúť muselo. Neboli na to treba ani dve hodiny. Čoskoro z Uhorska zostala len voľná federácia Slovenska a Chorvátska, ktoré si na dobré dve storočia poriadne od bojov neoddýchli.

Doslov, tentoraz už celkom vážne

V prvom rade ďakujem, ak ste to dočítali až sem. Týmto nevážnym elaborátom som chcel poukázať na to, ako málo sa vlastne učíme z dejín. Súčasná situácia mi tak veľmi pripomína toto historické obdobie, až ma z toho občas mrazí. Zvlášť ak viem, ako to dopadlo. Nesvornosť, neochota niečo obetovať, obludný egoizmus elít, ale predovšetkým úplná pasivita a spoliehanie sa na to, že to sa predsa nestane doviedli Uhorsko do katastrofy. Nepripomína vám to čisto náhodou niečo okolo vás?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?